O Aragornovi a nádeji

Jéj, prvý poriadny článok po mesiacoch utrpenia mentálneho vypätia. Nechcem písať o svojom osobnom živote (možno raz, keď budem vedieť vyvodiť závery a ponaučenia), chcem písať o svojom virtuálnom živote v Stredozemi. Včera som tam strávila väčšiu časť dňa a (confession time!) trochu som si aj poplakala :) Tentokrát nie od nervov z pomalého loadovania :) Celé sa to vlastne začalo ešte predtým na fejsbúkoch, kde mi kamarátka pripomenula jednu z posledných scén Návratu kráľa, konkrétne túto. To boli slzy číslo 1 („My friends, you bow to no one!“), následne som si dala polhodinkovú úvahu nad tým, čo to pre ľudí znamená mať po dlhom čase kráľa. Mám takú úchylku, že si rada predstavujem, že som niekto iný a snažím sa cítiť sa ako on :) Takže som sa prevtelila do Aragornovej kože vo chvíli, keď ho korunovali a všetci sa naňho dívali s takou nekonečnou nádejou, že teraz už bude všetko v poriadku, Gondor sa vzchopí, lebo… now come the days of the king. Určite cítil obrovskú zodpovednosť (ako to vedia len muži, ktorí majú byť zrazu vodcami). Aragorn bol typ človeka, ktorý nikdy nechcel stáť na čele kráľovstva (možno, aby neopakoval chyby svojich predkov, tento motív ma vždy fascinoval svojou ľudskosťou, veľký ranger, ktorého mátajú omyly dávneho predka a on stále intenzívne cíti jeho krv vo svojich žilách). Možno je to tak trochu rodová karma, ktorú musel niekto zlomiť, prekonať, prevýšiť a pretože Dúnadani neboli obyčajní ľudia, ich „zmenšovanie sa“ niesol Aragorn obzvlášť ťažko. Schválne, kto to vlastne bol ten Isildur? Jeho rod sa odvodzuje od samotného Eärendila, polelfa, ktorý niesol na čele rannú hviezdu cez oblohu :) Čo je však dôležitejšie, bol to prvý smrteľník, ktorý položil nohu na pôdu Valinoru (tu už pre ňa začína najväčšia nirvána), stretol sa s Valar a prosil ich, aby ľuďom a elfom pomohli v boji proti Morgothovi.  Valar jeho prosbu vypočuli a vstúpili do Stredozeme. Vo veľkom boji zvrhli Morgotha (samotný Eärendil bojoval po boku orlov ) a to je dedičstvo, ktorému sa ťažko niečo vyrovná. Myslím si, že Númenorčania dávnych dôb mali pred očami veľké skutky svojich otcov a starých otcov a chceli byť rovnako veľkí. Isildur mal svoju vlastnú veľkosť na dosah vo chvíli, keď získal Sauronov prsteň a mohol sa rozhodnúť čo s ním urobí. Zlyhal. Prsteň sa stratil a na dlhý čas sa na to celé zabudlo, ale ten skutok natoľko poznačil všetky nasledujúce generácie jeho potomkov, že úpadok niekedy slávneho rodu sa odrazil nielen na jednotlivcoch (žili kratšie a bohužiaľ aj tragickejšie, akoby nikto nedokázal niesť tiahu Isildurovho skutku na svojich pleciach príliš dlho), ale aj na krajine samotnej. Kráľa nebolo, správcovia boli ešte nižší a ťahali ľudí dole so sebou. Gondor sa rozdrobil a dostal sa na dlhý čas do akejsi hibernácie, stavu prežívania, kedy sa len bránilo to, čo z krajiny ostalo, ale o nejakom rozkvete už nemohlo byť ani reči. A potom, po hrozbe, ktorá znamenala koniec ľudstva ako takého, sa objavil kráľ, ktorý uniesol to, čo jeho predchodcovia nevládali. Bola to naozaj nádej, ktorá rozkvitla (veď Aragorn sa volal Estel), nielen metaforicky, ale naozaj skul meč, ktorý odpočíval celé veky ako pamiatka na zlyhanie (v Aragornovom príbehu je to kľúčové slovo), dal mu nové meno (krásny symbol samého seba, svojej duše, ktorá už prekonala minulosť, uzavrela to, čo bolo v celom rode také boľavé a ťaživé) a s týmto staro-novým mečom (sebou) vstúpil do staro-novej bitky a tentokrát už krv Númenoru v človeku zvíťazila. A Aragorn ostal nádejou, že to s úpadkom ľudí možno ešte nie je také zlé, že nie je všetko stratené, že sa dokážeme povýšiť aj keď predkovia, od ktorých odvodzujeme svoju silu a identitu, boli slabí a utrápení. A potom som v Lord of the Rings Online uvidela tento výjav a s týmito myšlienkami som si dovolila plačík číslo 2 :)

image

Share on FacebookTweet about this on TwitterShare on Google+
Share on FacebookTweet about this on TwitterShare on Google+