O mne, o vás a o vežičke v roku 2019

Ahojte :)

 

Ak ste z toho, že sa na BLOGU po veľmi dlhom čase objavil článok, rovnako prekvapení ako ja, tak čítajte ďalej. Môže sa stať, že sa tu budeme stretávať častejšie :)

Tak teda – šťastný Nový rok 2019 a v ňom veľa zdravia, veľa zmysluplných aktivít a aspoň štipku entuziazmu želám! Elfovia by možno povedali, aby sme do nového roka išli s otvoreným srdcom, Číňania by povedali, aby sme vyšli zo svojho jinu a žili viac jangovo, budhisti by povedali, aby sme žili viac prítomne, moderní mindfulnisti by povedali, aby sme skúsili fungovať viac vedomo… Snáď tieto heslá nikoho z vás neodplašia, lebo každé jedno z nich mi je sympatické. V posledných mesiacoch vo mne dozrievala zmena, ktorú sa teraz musím aspoň pokúsiť zrealizovať a s ňou súvisí aj návrat na blog a akýsi odklon od sociálnych sietí. Niežeby som teraz išla radikálne vymazať Elfkinu vežičku z FB alebo seba z instagramu.

Ako hovorí psíček a mačička: “Oj nie, to nie, čo si myslíte? Veď socnety sú pre ľudí!”

A veru sú.

Lenže ja som dospela do fázy, v ktorej som mala pocit vnútornej stagnácie, ako keby sa môj životný progres zastavil lebo som stratila kontakt sama so sebou. Nie je ľahké takéto veci vysvetliť slovami, ale pomôžem si taoizmom. V ňom sa hovorí, že nádoba je užitočná svojou prázdnotou, vtedy nám slúži a spĺňa svoj účel. A taká by mala byť aj ľudská myseľ – malo by v nej vždy byť miesto, priestor pre niečo, čo sa vyvíja, zrodí, vykvitne. Ja som mala dlhodobo pocit, že nielen moja myseľ, ale celá moja bytosť je plná až po okraj. Myšlienok, stimulov, nepotrebných informácií, obrazov z okolia, ktoré ma preplnili a nemala som žiadne miesto na niečo, čo by pochádzalo z môjho vnútra. Nakoniec som stratila kontakt sama so sebou a to už je jeden z najhorších pocitov. Paradoxne sa preplnením hlavy spustí pocit vnútornej diery, prázdnoty, ktorú nie je možné ničím fyzickým zaplniť. Každý deň je tam a prekáža a vyzýva na zmenu, vyzýva na nejaký čin, ktorý by to celé obrátil tým správnym smerom – naspäť k sebe.

Začala som teda tým, že venujem veľmi málo pozornosti tradičným médiám (TV našťastie ani nemám, takže hovorím o správach na internete) a tiež sociálnym médiám. Definovala som si nejaké predsavzatia, alebo skôr ciele. Niektoré sú špecifické pre rok 2019 (lebo by bolo dobré ich stihnúť v tomto roku, nehovoriac o tom, že je vždy dobré mať deadline, veď to poznáme) a niektoré sú dlhodobé a skôr ide o akési zdravšie životné návyky. Z tých, ktoré môžem spomenúť, je zaujímavý napríklad kurz čchi kungu, ktorý by som v roku 2019 chcela úspešne dokončiť. Kto chce cvičiť, ale nechce sa trápiť, tomu čchi kung (googlite aj qigong) vrelo odporúčam :)

Naopak začala som viac pozornosti venovať knihám, lebo ich obsah je (po patričnej selekcii) zvyčajne oveľa prínosnejší než rýchle socnety a internety celkovo a za posledné mesiace som ich prečítala možno viac než kedykoľvek predtým. Je v nich aj určitá pomalosť. Niektoré sú také náročné, že človek ich ani nemôže čítať rýchlo, pretože prejde tri strany a ďalšie tri dni o nich premýšľa :) A táto pomalosť je presne v súlade s tým ako chcem žiť. PO-MAL-ŠIE.

Jedna múdra pani raz povedala, že proces spoznávania samého seba je veľmi pomalý, ale vedie k životnej spokojnosti, ktorú vám nikto nemôže zobrať. Je to tak trochu cesta hrdinu, ale o tom si napíšeme niečo nabudúce ;-) Ten rozhovor s múdrou pani však každému odporúčam.

 

Nuž  a čo napísať o blogu? Ak ste ho v poslednom čase sledovali, asi viete, že fungoval už len na fejsbúkovej stránke Elfkinej vežičky a zvyčajne obsahoval len nejaké meme obrázky zo sveta fantasy a hier. A hoci na tom nie je nič zlé, veď každý sa rád zasmeje, kvôli tomu som tento blog nezakladala. Vždy som mala predstavu, že keďže sa volá ELFKINA vežička, tak bude prinášať témy, ktoré by mohli riešiť elfovia. V mojom pohľade sú to práve témy sebarozvoja, premýšľania nad tým čo je to múdrosť, čo je to šťastie alebo “spokojnosť” ak chcete, ako pestovať kontakt s prírodou (a tým aj so sebou), ako kultivovať svoju bytosť v súlade so svojimi zámermi a podobné, možno trochu ťažšie témy než na aké ste tu boli zvyknutí. Bolo však pre mňa ťažké písať o tom v čase keď som sama tápala a stagnovala. Hľadala som zmysel, zmysluplnosť v tom, kam sa blog uberal a kde skončil, ale nenašla som ho. Možno som sa zmenila ja (to by vlastne bolo dobre) a možno sme sa ako publikum zmenili všetci, veď blog vznikol v roku 2012, bolo by celkom fajn zistiť, že človek za 6 rokov prešiel kusisko cesty a už potrebuje riešiť iné veci. Na dôvažok (to je slovo, čo? :)) som sa stala matkou a to je ďalšia životná fáza, ktorá každého posunie úplne inde. Nemám teraz čas na hry (čo ma stále mrzí), ale mám čas na fantáziou pretkané detské knihy v ktorých sa za tie tri roky od narodenia malej orientujem už celkom slušne a poviem vám – dnes je pre dieťa naozaj ľahké vytvoriť si bohatú obrazotvornosť a ako bonus aj zrelé estetické cítenie. Tie knihy sú tak krásne ilustrované, že hádam ani nie je možné vyrásť s nimi a ostať bez vkusu :D Je to ďalšia z tém, ktorej by som sa chcela sem-tam venovať. Aj na Slovensku totiž máme úžasných tvorcov, ktorí si zaslúžia pozornosť.

 

Čo povedať na záver? Suma sumárum – budem menej písať na socnety a viac tu :) To je posolstvo tohto blogu. Možno to bude miestami menej o fantasy a viac o každodennom živote. Ale aj to je len fáza, ktorá sa znova niekam posunie, vyvinie. Nebojím sa urobiť tento krok, lebo je to takto – buď sa blog tematicky trochu zmení, alebo zahynie. Už od toho nemal ďaleko. A ja by som oňho po tých rokoch nerada prišla. Je to pekné miesto na relax, pozrite. Potôčik, vežička, hory v diaľke… :)

 

Veronika