“ lotro ”

Asi po roku som znovu zapla Lord of the Rings Online. Oh good, update má len 35 GB… #wtf

LOTRO clivosť

LOTRO

 

     Idem si tak po Auparku, vojdem si tak do Hráča a zrazu *POW!* Na poličke im tam svieti táto EXCLUSIVE SPECIAL EDITION hry Lord of the Rings Online: Shadows of Angmar! Oh boy. Kto ma pozná, ten vie, že s touto hrou mám naozaj dlhoročný vzťah a keby sa to dalo, tak spolu máme štyri deti a hypotéku na krku. One does not simply walk into Hráč and find LOTRO… well actually, one does. *vzdych* Ani neviem, kde mám začať. Viete, táto hra vyšla takmer presne pred siedmimi rokmi – 24. apríla 2007. Ešte si pamätám, že kedysi dávno pradávno sa mala volať Middle Earth Online, ale nakoniec sa rozhodli, že obsiahnuť v hre celú Stredozem predsa len nebude piece of cake. A tak vyšlo LOTRO a ja som po prvýkrát v živote začala naozaj oddane hrať MMORPG.

Dávno pradávno, keď elfka bola ešte mladá

     Veru :) Keď som začala hrať LOTRO, bola som ešte také elfíča, ktoré sa rozhliada po (vtedy ešte 100% subscription based) MMORPG svete a hovorí si: „Woah, naozajstná Stredozem!“ Problém bol, že na moje vtedajšie pomery to bola vcelku drahá Stredozem, pretože cca 15 eur mesačne nebolo celkom ok s mojimi študentskými financiami. Ale keď vyšiel ultra krásny datadisk Mines of Moria, to už som bola za vodou :) To už mi za chrbtom stál môj súčasný manžel a ako žiarivý paladin na statnom žrebcovi mi zaobstaral Lifetime Subscription, čo vlastne znamená, že vďaka jednorazovému veľkému poplatku hráte doživotne zdarma. Ej bolože to radosti :) Vtedy sme to ešte netušili, no veci boli v pohybe a zakrátko sa celý svet MMORPG-čiek zmenil. Najprv európske servery prebrala od spoločnosti Codemasters spoločnosť Turbine (ktorá hru vyvíja) a zjednotila tak do určitej miery EU a US servery. A potom to prišlo.

The world has changed… I feel it in my wallet

     Začali s tým malé a menej známe hry, no čoskoro na čoraz populárnejší F2P bandwagon naskočila aj hra D&D Online a krátko po nej aj LOTRO. Preč bolo povinné platenie 15 eur mesačne! Preč bola nutnosť kúpiť si hru samotnú! Chyťme sa za ruky a veseľme sa, lebo každý z nás odteraz môže hrať hru *z*a*d*a*r*m*o*! Well, no. Myslím, že za posledné roky stihol každý vytriezvieť a „freemium“ hry prekuknúť. F2P? Yep, you are free to pay us :) Ja sa vlastne nemám na čo sťažovať, pretože ako elitná majiteľka Lifetime konta som mala de facto všetko zadarmo a život bol naďalej prechádzka ružovým Krajom. Ale noví hráči, ktorí prišli po level 35 a zrazu zistili, že bez platenia sa predsa len ďalej nedostanú (alebo ak hej, tak iba vďaka masívnemu grindu) ostali zarazení, ba priam nasratí. A ako byproduct prílevu nových hráčov sa z pomerne zrelej komunity stalo malé WoWko. Síce iba na chvíľu a v menšej miere, ale xxx_Legolass a Elrondolol69 boli tie konzervatívnejšie charaktery, ktoré ste mohli stretnúť. Trhalo mi to srdce, lebo LOTRO nikdy nebolo ako WoW. A my – the elders of the internetz Middle Earth – sme za to boli vďační. Hahá, ale potom  decká zistili, že platiť aj tak musia a ragequitovali po stovkách. A potom sa hra dostala do zvláštneho stavu polohibernácie. Datadisky vychádzali, eventy sa konali (kinda), ale už to nebolo to, čo predtým. „LOTRO Store“, obchod s premium itemami, pre mňa znamenal hrubú čiaru medzi starými dobrými časmi a novými… „meh nemám čo iné hrať tak idem do LOTRA“ not so cool časmi. A nikdy som sa z toho celkom nedostala :(

And yet…

     Well, možno som sa z toho nedostala, ale aj tak som hru nedokázala celkom  zavrhnúť. Roky hrania v jednom svete, na jednom serveri (Laurelin ;)), s rovnakými ľuďmi (…hobbitmi, trpaslíkmi a elfami), bývanie v jednom domčeku, behanie rovnakých instancií day after day after day… to vás poznačí. Cítim sa byť touto hrou navždy zmenená a to bez akéhokoľvek pátosu. A preto, keď som dnes podvečer našla veľkú krabicovku prvého LOTRA v obchode, zaplavila ma neovládateľná túžba kúpiť si ju. Už ju možno nikdy v živote nebudem hrať. Nevrátim sa k svojim smutným elfom a hobbitke Auri. Neuvidím svoj dom v Dol Luithe na ulici 2 Haven Way. A predsa je to všetko ešte vo mne. Možno už len vo forme nostalgie za tými najkrajšími časmi na svete, za mojím naratívnym hraním, kedy som si v hlave komentovala aj ten najnudnejší quest, písala som svojim postavám životopisy, vydávala a ženila som ich, zakladala som im blogy a tešila sa na každý deň hrania. V tej chvíli som si uvedomila, že to jediné hmotné, čo mi po tých rokoch hrania ostane, bude pekná červená krabica „Shadows of Angmar“… a bol to ten najzvláštnejší srdcabôľ. Vypýtala som si krabicu zložiť z poličky a párkrát som po nej prešla rukou.

… a potom som odišla. Farewell my friend.

O Aragornovi a nádeji

Jéj, prvý poriadny článok po mesiacoch utrpenia mentálneho vypätia. Nechcem písať o svojom osobnom živote (možno raz, keď budem vedieť vyvodiť závery a ponaučenia), chcem písať o svojom virtuálnom živote v Stredozemi. Včera som tam strávila väčšiu časť dňa a (confession time!) trochu som si aj poplakala :) Tentokrát nie od nervov z pomalého loadovania :) Celé sa to vlastne začalo ešte predtým na fejsbúkoch, kde mi kamarátka pripomenula jednu z posledných scén Návratu kráľa, konkrétne túto. To boli slzy číslo 1 („My friends, you bow to no one!“), následne som si dala polhodinkovú úvahu nad tým, čo to pre ľudí znamená mať po dlhom čase kráľa. Mám takú úchylku, že si rada predstavujem, že som niekto iný a snažím sa cítiť sa ako on :) Takže som sa prevtelila do Aragornovej kože vo chvíli, keď ho korunovali a všetci sa naňho dívali s takou nekonečnou nádejou, že teraz už bude všetko v poriadku, Gondor sa vzchopí, lebo… now come the days of the king. Určite cítil obrovskú zodpovednosť (ako to vedia len muži, ktorí majú byť zrazu vodcami). Aragorn bol typ človeka, ktorý nikdy nechcel stáť na čele kráľovstva (možno, aby neopakoval chyby svojich predkov, tento motív ma vždy fascinoval svojou ľudskosťou, veľký ranger, ktorého mátajú omyly dávneho predka a on stále intenzívne cíti jeho krv vo svojich žilách). Možno je to tak trochu rodová karma, ktorú musel niekto zlomiť, prekonať, prevýšiť a pretože Dúnadani neboli obyčajní ľudia, ich „zmenšovanie sa“ niesol Aragorn obzvlášť ťažko. Schválne, kto to vlastne bol ten Isildur? Jeho rod sa odvodzuje od samotného Eärendila, polelfa, ktorý niesol na čele rannú hviezdu cez oblohu :) Čo je však dôležitejšie, bol to prvý smrteľník, ktorý položil nohu na pôdu Valinoru (tu už pre ňa začína najväčšia nirvána), stretol sa s Valar a prosil ich, aby ľuďom a elfom pomohli v boji proti Morgothovi.  Valar jeho prosbu vypočuli a vstúpili do Stredozeme. Vo veľkom boji zvrhli Morgotha (samotný Eärendil bojoval po boku orlov ) a to je dedičstvo, ktorému sa ťažko niečo vyrovná. Myslím si, že Númenorčania dávnych dôb mali pred očami veľké skutky svojich otcov a starých otcov a chceli byť rovnako veľkí. Isildur mal svoju vlastnú veľkosť na dosah vo chvíli, keď získal Sauronov prsteň a mohol sa rozhodnúť čo s ním urobí. Zlyhal. Prsteň sa stratil a na dlhý čas sa na to celé zabudlo, ale ten skutok natoľko poznačil všetky nasledujúce generácie jeho potomkov, že úpadok niekedy slávneho rodu sa odrazil nielen na jednotlivcoch (žili kratšie a bohužiaľ aj tragickejšie, akoby nikto nedokázal niesť tiahu Isildurovho skutku na svojich pleciach príliš dlho), ale aj na krajine samotnej. Kráľa nebolo, správcovia boli ešte nižší a ťahali ľudí dole so sebou. Gondor sa rozdrobil a dostal sa na dlhý čas do akejsi hibernácie, stavu prežívania, kedy sa len bránilo to, čo z krajiny ostalo, ale o nejakom rozkvete už nemohlo byť ani reči. A potom, po hrozbe, ktorá znamenala koniec ľudstva ako takého, sa objavil kráľ, ktorý uniesol to, čo jeho predchodcovia nevládali. Bola to naozaj nádej, ktorá rozkvitla (veď Aragorn sa volal Estel), nielen metaforicky, ale naozaj skul meč, ktorý odpočíval celé veky ako pamiatka na zlyhanie (v Aragornovom príbehu je to kľúčové slovo), dal mu nové meno (krásny symbol samého seba, svojej duše, ktorá už prekonala minulosť, uzavrela to, čo bolo v celom rode také boľavé a ťaživé) a s týmto staro-novým mečom (sebou) vstúpil do staro-novej bitky a tentokrát už krv Númenoru v človeku zvíťazila. A Aragorn ostal nádejou, že to s úpadkom ľudí možno ešte nie je také zlé, že nie je všetko stratené, že sa dokážeme povýšiť aj keď predkovia, od ktorých odvodzujeme svoju silu a identitu, boli slabí a utrápení. A potom som v Lord of the Rings Online uvidela tento výjav a s týmito myšlienkami som si dovolila plačík číslo 2 :)

image

Na koni v Rohane

Lord of the Rings Online: Riders of Rohan je tu!

Kto si vypočuje celú túto skladbu, neoľutuje. Fičím si na tom tak trochu nevedomky, lebo v RL ešte nemám čas sa hrať, ale môj priateľ manžel hrá RoR od prvého dňa vydania a počujem to pri umývaní riadu, pri písaní plánov do školy, pri upratovaní, stále. A hej, namotávka :) Občas nakuknem čo sa deje na obrazovke a tam nejaký veľký obrnený koník nervózne kope kopýtkami do príšerok. Ah yes, warsteeds. Už sa teším! A rozhodne odporúčam aj zvyšok soundtracku, to sa vie :)